Tvoja duša sa rozhodla pricestovať na túto dobrodružnú pozemskú púť. Možno si sem prišla niečo vyriešiť. Možno máš niečo veľké priniesť pre ľudstvo. Možno sa

Nevyšlo ti to podľa predstáv? Možno si si myslela, že vo veku, ktorý máš teraz vytesaný na tvári, už budeš za vodou. Že budeš mať

Každý z nás bol dieťaťom. Niekto si ho vo svojom vnútri uchoval dodnes. Iní, sa ponorili do sveta dospelákov a svoje vnútorné dieťa uväznili a

Skončilo to. Ďalšia etapa tvojho života. Dobehla si do cieľovej rovinky a… zamýšľaš sa nad tým, či to malo byť všetko. Áno malo. Prosím, obzri

Klbko nevinnosti ležiace a pohodené na kraji chodníka. Ľudia chodia okolo neho, ako by to bol kus hmoty – bez života. Niektorí sa aspoň obzrú.

OHEŇ života – Tvoj pomocník, alebo kat. Máš v sebe oheň. Oheň, ktorý ťa dokáže zahriať a byť ti skvelým spoločníkom. Oheň, ktorý ti dodá

Mama: Tá, ktorá ti dala dar života. Mama:  Tá, ktorá pri tebe prebdela dni a noci. Mama:  Tá, ktorá sa pozerala na tvoje prvé kroky. Mama: 

Pamätáš si na to, kým si sa chcela stať, keď si bola ešte malá? O čom si snívala, že raz budeš vo svete dospelákov? Kam ťa

Opäť je to tu. Tá situácia, pri ktorej máš pocit, že si pred ňou stála snáď tisíc krát. Ruku na srdce. Vždy si pred ňou

Deň pomaly končí. Dostala si dar – zažiť ho. Na vlastnej koži. Nielen ako pozorovateľ z iných galaxií. Už sa nikdy nevráti. Každý tvoj nádych a každý

To boli časy. Žiaden Facebook, ani Instagram. Žiadne lajky, ani virtuálne pozdravy. Žiadne pripomienky Tvojich narodenín, ani významných udalostí. A Tí, ktorí Ťa mali skutočne

Ako blesk z jasného neba. Nečakané? A čo ak nie? Čo ak sa to dalo čakať? Kam by až ľudstvo zašlo, ak by nás „niečo“

Sú aj také momenty. Nevládzeš. Predýchavaš a myslíš si, že je koniec. „Sakra, toto má byť akože všetko? Veď som toho toľko nestihla! Vlastne som ani

Padli na Zem. Neviem síce odkiaľ, ale stali sa našimi anjelmi. Hoc doráňaný letom z neba, či inej galaxie, pripravení nás podržať v každej chvíli.

Pamätáš si na to, keď si bola ešte tým malým dievčatkom? Možno si nosila vo vlasoch červenú mašľu a tlačila pred sebou starý detský kočík.

20 dní dobrovoľnej izolácie. Samota. Len ja a 4 steny. Beznádej. Hnev. Smútok. Plač. Tým všetkým som si stihla prejsť za tých 480 hodín samoty.

Zakrylo nám všetkým tváre. Odrazu je jedno, či nosíš pod ním make-up. Nezáleží na tom, či máš pod ním akné. Na tvojich ústach už netróni

PRE ŇU: Život Ťa zastavil. Ruku na srdce. Urobila by si to tak intenzívne niekedy Ty sama? Koľko rokov si si sľubovala, že spomalíš? Zajtra.

Drahý synu, drahá dcéra. Viem, že si to nečakal. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Dni, keď si si užíval pravý význam slova „sloboda“

Každý sme v tom sám a pritom spolu. Pozerám sa z okna svojho domu. Kde je zrazu pýcha a kam sa podeli tie moderné „hodnoty“?Veď

Nepomohla som jej. Staršia, slepá žena, hľadajúca pomoc. „Deti, môžete mi pomôcť prejsť cez cestu?” Počujem to, ako by to bolo včera. Stála tam tak

Keď si človek klikne do Googlu a dá do vyhľadávača Marcel Lomnický, vyroluje sa na neho kopec faktov. Výsledkové tabuľky. Čísla. Výkony. Za týmito faktami je

6:30. Sobota. Budík vyzváňa tú najsladšiu pieseň. Už pri počúvaní prvých tónov môjho Huawei zvonenia ho mám chuť tresknúť o stenu. Ovládnem sa. Nádych, výdych. „Musím

Pristála som. Vďaka Bohu! Žalúdok mi ešte hodnú chvíľu plával na vode… „Ten pilot, asi dnes nemal svoj deň“, vzdychla  som si, a mala som chuť