Drahý synu, drahá dcéra.
Viem, že si to nečakal. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Dni, keď si si užíval pravý význam slova „sloboda“ pominul.
Dnes sedíš zavretý medzi 4 stenami svojho domu. Cítiš beznádej. Strach. Hnev. Na seba, na svet, na všetko vôkol teba. Bojíš sa o seba a o svojich blízkych. Máš strach z neznáma, možno zo smrti. Z toho, čo ešte len príde….
Preklínaš ma. Hovoríš si, že ak by som existoval, toto by som určite nedopustil. Drahý môj synu, drahá moja dcéra… ver, že sa mi pozerá na to všetko neskutočne ťažko. I ja si utieram slzy z tváre a najradšej by som Ťa objal. Bohužiaľ to nejde… A tak Ti posielam svoj odkaz aspoň po svetle. Po vetre. Po speve vtákov. Po tom, že sa strieda deň s nocou.
Ja viem, že každý večer zaspávaš a dúfaš, že toto je len zlý sen. Že ráno opäť otvoríš oči a všetko bude ako predtým. Budeš môcť vyjsť zo svojho domu, usmievať sa na okolitý svet. Budeš môcť objať svojich priateľov, tešiť sa zo svojej novej nadobudnutej slobody.
Drahý synu, drahá dcéra, sľubujem, raz to príde. Opäť sa stretneš s tými, ktorých miluješ. Len tak, na ulici. Zažiješ ich vrúcne objatia. Opäť ucítiš, aké je to vdychovať vôňu mora, cestovať po šírom svete a milovať z celého srdca.
Ver mi, že sa mi na toto všetko veľmi ťažko, odtiaľto zhora pozerá. Ja viem. V hlave sa Ti neustále vynára otázka „PREČO“. Prečo, sa to stalo. Prečo práve teraz. Prečo práve Ty. Ja Ti však na to odpoveď nemôžem dať. Teraz je ten čas, aby každý jeden človek nahliadol do svojho vnútra. Aby sa ponoril a hľadal tie najhlbšie odpovede práve v sebe samom.
Ja viem, že niektorých z Vás si povolám k sebe. Ver však, že to nie je trest. Pretože, žijeme večne. A pochopíš to, až keď príde aj Tvoj čas.
Chápem, že to nie je ľahké. Veriť v lepšie zajtrajšky. Ale ja Ti sľubujem, že prídu. To čo sa teraz okolo Teba sa muselo stať. Z dôvodu, ktorý možno pochopíš až neskôr.
Teraz však musíš byť silný. Zahľaď sa hore. K nebu. A ak na vo mňa neveríš, vôbec nič sa nedeje. Ver prosím, aspoň sám sebe. A tomu, že ak Ťa niečo prevyšuje, či už to nazveš Bohom, alebo vesmírom… že to nad Tebou a Tvojimi blízkymi bdie. Vo dne. V noci.
Opäť bude dobre! A opäť svitne ráno, kedy sa všetko zmení k lepšiemu. Vyjdeš na ulicu, odhodíš rúško a začneš sa smiať z plného hrdla. Vyjdeš z tohto celého silnejší, pokornejší a INÝ! To, čo sa deje, je len lekcia. Lekcia pre každého jedného človeka. Znovuzrodenie bolí. To, čo sa teraz deje, sú pôrodné bolesti – rodí sa totiž nový, lepší svet s inými hodnotami.
Lucia Ďuračová – jeden z Vás, ktorý len dal na papier, čo mu diktovalo srdce)
