PRE ŇU:
Život Ťa zastavil. Ruku na srdce. Urobila by si to tak intenzívne niekedy Ty sama? Koľko rokov si si sľubovala, že spomalíš? Zajtra. Zajtra. Zajtra. No vždy tu boli nejaké povinnosti. „Debilne rýchla doba“. Neutíchajúce tlaky z každej strany. Problémov nad hlavu. Musím to a ešte ono. Nie je čas na zastavenie!
A tak sa míňali dni s týždňami a mesiace s rokmi. Pamätáš si na ten deň, keď si sa pozrela do zrkadla a zbadala pribúdajúce vrásky a prvé vykúkajúce sivé vlasy?
No ani to Ťa nezastavilo. Šediny si prekryla farbou a vrásky zakryl trvácny make –up. Nechcela si si priznať, že roky pribúdajú. Že dozrievaš. A spolu s Tebou by mal dozrieť aj čas, na to skutočne PODSTATNÉ. Všetko si to zametala pod koberec komercie a neutíchajúcich povinností.
A aké je to teraz? Sedíš viac menej medzi 4 stenami. Máš čas nazrieť hlboko do svojho vnútra. Zodpovedať si otázky, ktoré si tak dlho odkladala. Máš možnosť odpustiť. Opustiť a nechať odplávať to nepodarené s nálepkou minulosti. Rovnako tak Ťa však čaká aj pohľad do zrkadla. Zahľaď sa do svojich očí tak, ako si to ešte neurobila. Zvedom si to, za čo si vďačná, čo Ťa roky škrie a prečo si nežila tak, ako si vždy chcela.
Ponor sa do svojej samoty. Toto obdobie je dar. Dar s príchuťou horkosti, avšak, ak ním preplávaš, ocitneš sa na mori, kde budeš v povetrí cítiť čerstvo odšťavené mango a na Tvojej koži Ťa budú hriať horúce slnečné lúče.
Daj priechod svojim slzám. Daj priechod svojim emóciám. Daj priechod vďačnosti. Daj priechod odpusteniu. Daj priechod snívaniu. Daj priechod bezčasovosti. Daj priechod samej sebe. Bez make –upu, hoci aj s mastnými vlasmi a v rozťahanej nočnej košeli.
TERAZ si dostala DAR zastavenia času. To, čo sa deje okolo nás je historická chvíľa. Môže bolieť, môže trápiť… avšak môže Ťa aj raz a navždy oslobodiť. A keď pominie, budeš iná. Pretože ona Ťa zmení. Urobí z Teba lepšieho človeka, ktorý bude prevoňaný ešte väčšou človečinou, vďačnosťou a láskou. K sebe, k iným, k prírode, zvieratám, k našej Zemi i k samotnému Bohu.
Tie najväčšie súboje bývajú tými najdôležitejšími medzníkmi nášho života. Lebo vďaka nim sa stávame silnejšími a snáď aj lepšími ľuďmi.
A keď toto všetko pominie, vyjdime zo svojich domovov a zatlieskajme si. S vďačnosťou v srdci zahoďme rúška, pozrime hore k oblohe a poďakujme si, že sme to zvládli. A… rozbehnime sa za tými, ktorých najviac milujeme. Za našimi rodičmi, starými rodičmi, priateľmi, príbuznými. Ale… nie len za tými. Pokojne objímte aj toho, kto pred Vami práve stojí…. Pretože nenadarmo sa hovorí, že všetci sme jedna veľká rodina….
Hlavne, žime inak. Zmeňme svet k lepšiemu. Pretože Korona môže byť našou poslednou fackou a šancou na prebudenie.. Výkrik prírody a niečoho, čo nás skutočne presahuje…
Vaša Lucia 🙂
