Pamätáš si na to, kým si sa chcela stať, keď si bola ešte malá? O čom si snívala, že raz budeš vo svete dospelákov? Kam ťa viedlo tvoje srdiečko, keď si bola to malé dievčatko, ktoré sprevádzal každodenný džavot a nadšenie?
Možno si sa hrala na pani učiteľku. A možno si mala rada zvieratá. Alebo, si pri každej možnej príležitosti chytala do rúk mamin hrebeň a hrala si sa pred zrkadlom na speváčku…
Spomeň si teraz prosím, kým si chcela byť…
A roky plynuli. A ty si sa musela zaradiť do behu komerčného, svetského sveta. Povinnosti obalili tvoj život neviditeľnou, no tvrdou škrupinou. A tak sa z nadšenej milovníčky zvierat – stala sekretárka v korporáte. Sen byť skvelou herečkou, či maliarkou zapadol prachom – a možno teraz sedíš za pokladňou v obchode, alebo je tvoj život popretkávaný samými číslami a účtovníctvom.
Každé jedno povolanie je krásne. Každé jedno povolanie je potrebné. A všetci sme si rovní. Nik nie je viac a nik nie je menej.
Čo je však pre človeka, podstatné je to, aby si sa cítila v tom čo robíš a kde tráviš dlhé hodiny života – vo svojej koži. Aby ťa to bavilo a skutočne napĺňalo. Aby si si bola vedomá, že danosti a talenty, ktoré ti dali tvoje sudičky pri narodení – dokážeš využiť naplno. Pre šťastie seba, ale aj iných ľudí. Pretože o tom je život. O rozsievaní energie šťastia.
A ako to máš ty? Dokážeš rozsievať radosť, pretože to čo robíš miluješ – a to, čoho sa dotkneš, sa razom zmení na farebnú, víriacu energiu lásky a pokoja?
Prajem ti to z celého srdca. Pretože, to nie je samozrejmosť. Aj ja som občas tápala. Cítila som síce, že najšťastnejšie okamihy môjho života sú vtedy, keď sa ponorím do písmen a pocitov… no na druhej strane som sa pri tom cítila ako „nahá“. Pretože práve cez tok mojich myšlienok, a prstov, ktoré klepú tieto písmenká na klávesnici, odkrývam to, čo cítim.
A pocity, sa v dnešnom čase akosi nenosia. Toľkokrát som počula z úst iných ľudí, aby som sa pozrela na svet reálnymi očami. A zabudla na akési čmáranie na papier, či ťukanie do klávesnice. Tak sa predsa uživiť na jedlo nedá. Ale skutočne je to tak? Možno áno, ale možno aj nie… J Na ich názore mi už záležať prestalo. Vždy som bola rebel, pre ktorého čistota srdca bola najviac. Aj za cenu, že niečo stratí. Sebadôvera a viera v poslanie – ťa podržia aj v tých najťažších časoch. Pracuj na nich a pred tebou sa raz otvorí záhrada plná plodov tvojho snaženia…..
Ako raz povedal Pablo Picasso:“Chcel som sa stať maliarom a stal som sa Picassom.“
Môžeš byť tým – kým len chceš byť. Skutočne. Začni hoc po malinkých častiach… Ak to, čo miluješ nemôžeš zatiaľ robiť v práci, rob to po nej. Alebo vo voľných chvíľach. Preciťuj to a dávaj tomu láskavú energiu a vedomie, že príde čas, kedy sa niečo udeje… a z teba sa stane presne tá osoba, ktorou si vždy chcela byť. A možno už…. keď si bola to malé dievčatko.
A na záver si predstav samú seba ako to malé dievčatko, ktoré sa pozerá do očí Tebe, ako dospelej. Ako ťa chytí za ruku, usmeje sa a povie ti: “Ďakujem, že si to zvládla… že si to nevzdala… pretože my dve – sme jeden celok.“
Nezabíjaj svoje sny. Za žiadnu cenu. Pretože je možné, že budeš len prežívať a nie skutočne žiť.
S láskou, Lucia.