Využi silu IZOLÁCIE a spoznaj sa!

Ako blesk z jasného neba. Nečakané? A čo ak nie? Čo ak sa to dalo čakať? Kam by až ľudstvo zašlo, ak by nás „niečo“ nezastavilo?

V prvom momente – šok. Z nadľudskej rýchlosti plynutia našich bežných dní sa pred nami zrazu zjavil nápis STOP. Blikajúci nápis, ktorý ak neuposlúchneš, môže ťa to stáť holý život. Zabiť ťa. Neľútostne a tvrdo.

Vrelo to v nás. Neustále sa nám v mysli vynárali otázky „Prečo“ sa to všetko deje a „Čo“ len bude s nami ďalej.

Priznávam. Smútok zalial niekoľkokrát aj moju tvár. Zo sekundy na sekundu zmizli všetky moje plány. Zo sekundy na sekundu boli tie najdôležitejšie priority bežného dňa absolútne nepodstatné.

Odrazu som stála pred zrkadlom a pozerala sa na seba. V očiach nápis: „A čo teraz?“  Po niekoľkých nekonečne dlhých hodinách zmätenosti a nákazlivej COVID-nálady, som si však začala uvedomovať, že každá minca má 2 strany. Osobný kontakt s blízkymi nahradil telefón a internet. Odrazu počuť ich hlas, bol ten najúžasnejší zázrak. Niekoľko dní som tak trávila hodinovými telefonátmi s blízkymi a v mysli som si odškrtávala dni, ako to robia väzni vo filmoch. 🙂 Dúfala som, že dni izolácie na samotke, budú čoskoro za mnou…

Po asi 5 dňoch však prišlo niečo načakané. Na celú túto situáciu, som sa začala pozerať inak.

-Každé ráno som začala modlitbou. A rovnako tak, som každý svoj deň modlitbou aj ukončila.

-Začala som si vychutnávať jedlo na svojom tanieri a jesť striedmejšie a vedome. Preciťovala som každé sústo, ktoré som si vložila do úst.

-Môj život navštívili pravidelné rituály vďačnosti. Konečne som sa odhodlala upratať si byt a povyhadzovať môj bodrel zo šuflíkov a skrine. Mnohé veci som vyradila na charitu a na darovanie. Čo bolo „po funuse“ smerovalo do koša.

-To, na čo nebol dlhé mesiace čas, som mohla teraz v pokoji rozanalyzovať do špiku kosti.

-Začala som si viac spievať a tancovať. Vrátila som sa k nedočítaným knihám.

– Dokonca som si po dlhých rokoch otvorila svoju „Krabicu spomienok“, kde som si už ako malé dievčatko odkladala dôležité veci a fotky. Pri niektorých veciach som sa usmievala od ucha k uchu, pri iných sa len uškrnula. Jednou z vecí na ktoré som si opäť živo spomenula boli aj moje tvrdé roky spravodajskej a publicistickej driny v televízii. Boli to pekné časy, ale vo väčšine prípadov ich sprevádzali roky urputnej snahy, obety, prebdených nocí a šialeného stresu.

Pri tej predstave som si spomenula aj na stovky nechutných bagiet s majonézou na benzínkach, pretože počas výrob v teréne na iné jedlo čas nebol. Na to nekonečné trmácanie sa v aute. Lejak, snehová chumelica, parlament, osady s neprispôsobivými. Ráno výroba v teréne niekde na Orave, potom nasadnúť na autobus a utekať do televízneho štúdia do Banskej Bystrice moderovať Správy z regiónov a večer zasa vlakom do Žiliny. A ráno opäť do terénu a dookola…

Bola to škola života. So svojimi kladmi aj zápormi. No jedno som si zvedomila už dávno a rovnako tak aj teraz. Bola to drsná a divoká jazda a obdivujem, ako som to vtedy mohla zvládať.

Dnes mi to príde, akoby som bola vtedy v nejakej počítačovej hre, prechádzala z levelu do levelu, (potýkala som sa počas toho aj s netvormi v ľudskej koži, ktorí mi chceli sťať hlavu. Ale našťastie sa objavili aj dobré víly a nebojácni rytieri, ktorí sa postavili na moju stranu, tak ako to býva v rozprávkach.) Nakoniec som získala všetky body za snahu a odišla z bojiska ako doráňaná šelma. Som však vďačná za ľudí, ktorí pri mne v tej dobe stáli, pretože nebola jednoduchá. Nikdy na nich nezabudnem a ak čítate tieto riadky – opäť Ďakujem!

Chápem však, prečo som tým všetkým musela prejsť. Lebo najcennejšie sú vlastné životné skúsenosti. Človeku vďaka nim vzrastie sebahodnota a sebaláska.

Spracovala som si to už pred rokmi a dnes úprimne priznávam. Nakladala som si toho kedysi na plecia až príliš. A tak nebolo ničím výnimočným, že som si počas novinárskeho života potykala aj so Syndrómom vyhorenia. Síce to bola bolestivá facka, ale nesmierne potrebná. Aj vďaka tomu som si totiž uvedomila, že kto pochopil zmysel života, už sa nikam vlastne neponáhľa :).

Dnes už viem, že moja snaha o perfekcionalizmus a stíhanie všetkého možného – nemožného a aj môj workoholizmus bola ľudovo povedané – kravina. A rovnako tak som presvedčená, že prejaviť empatiu a ľudskosť nie je známkou slabosti, ale práve naopak – neskutočnej sily, ktorú dokáže v sebe prebudiť len skutočne silný človek.

O to viac som šťastná, že som nabrala odvahu ukončiť jednu kapitolu svojho života a posunúť sa k tej ďalšej. Pokojnejšej. Pretože, skutočne sa nemáme kam hnať. Život predsa nie je o počte našich nádychov a výdychov. Ale práve o nádychoch, ktoré nám berú dych. A pri ktorých sa cítime neskonale šťastní.

Využi silu izolácie a spoznaj sa. Otvor vedome rany, ktoré už boli zašité. Pozri sa do nich. A potom ich zaši inak. Nie hrubou niťou, aby opäť krvácali . Ale svojou láskou a odpustením. Tento čas, hoc je ťažký – je aj zázračný. Raz sa za ním obzrieš a možno si povieš, že patril k tým, ktorý Tvoj život skutočne zmenil. Že si si vyriešil to, čo ťa v duši škrelo. Že si sa naučil, čo je v živote skutočne podstatné. Že si začal znovu snívať. Že si sa niečo nové naučil. Že si začal vnímať všetky živé tvory inak. A že práve tento čas zmenil tvoj život natrvalo k lepšiemu. Želám Ti to. Pretože ja, to tak vnímam už aj dnes. A úprimne, aj keď zažívame to, čo zažívame – som šťastná.

Sme v tom spolu a spolu to aj zvládneme. Len vydrž, ponor sa do seba a využi silu izolácie vo svoj prospech…

S láskou, Lucia.

motivacia-inspiracia-tvorba-copywriting-copywriter-blog-blogeroka-lucia-duracova-storyseller

A ČO TERAZ?

Nevyšlo ti to podľa predstáv? Možno si si myslela, že vo veku, ktorý máš teraz vytesaný na tvári, už budeš za vodou. Že budeš mať

Čítať viac »

Upútajte pozornosť na svoju firemnú značku!

Ušetrite peniaze za nestabilných zamestnancov. Predstavte výnimočnosť Vašej firmy
a jej benefity.