To boli časy. Žiaden Facebook, ani Instagram. Žiadne lajky, ani virtuálne pozdravy. Žiadne pripomienky Tvojich narodenín, ani významných udalostí.
A Tí, ktorí Ťa mali skutočne radi, Ti písali listy a posielali pohľadnice. Milovala som to. Pamätám si, ako by to bolo včera. Každé ráno som s nadšením utekala do schránky, či tam objavím ten najkrajší prejav pozornosti v obálke počmáranej mojim menom.
A keď tam bol, vzala som ho nežne do dlaní, ako ten najhodnotnejší diamant. Priložila som si ho k srdcu a s pocitom vďaky som utekala do svojej detskej izby.
Vždy som veľmi, veľmi pomaly otvárala obálku, aby sa nepoškodila… a začala som čítať. Hltala som každé slovo, ktoré v ňom stálo. Usmievala som sa. A preciťovala som absolútnu vďačnosť za to, že mi niekto daroval svoj čas a vložil časť zo seba na papier, ktorý bol tým najkrajším prejavom ľudskosti.
Priznávam, že na ten fascinujúci a dobrodružný pocit som už skoro zabudla. O to viac ma však potešilo toto dnešné prekvapenie.
POHĽADNICA?! Opatrne som ju vybrala zo schránky. Prešla som bruškami prstov po jej okraji a sledovala jej odlesk. V mojich rukách odrazu trónilo niečo, čo malo svoju vlastnú dušu a chcelo mi niečo povedať.
Je síce pravda, že som pol hodinu lúštila od koho vlastne je… a tak som sa neplánovane stala detektívom Sherlockom Holmesom, no nakoniec som túto záhadu úspešne vyriešila. 
A tak tu teraz sedím, pozerám Annu zo Zeleného domu a píšem pre Vás tieto riadky. Riadky o tom, že všetko okolo nás je zázrak. A že by sme sa mali prinavrátiť k ešte väčšej ľudskosti. A naučiť sa prejavovať si priazeň a lásku inak, ako len cez lajky, či zdieľané obrázky. A nič nebrať ako samozrejmosť…
Moji drahí a teraz je ten čas, aby som dopísala, vzala do ruky telefón a poďakovala človeku, ktorý mi poslal touto pohľadnicou kúsok seba a človečenstva, ktoré nám v dnešnej dobe tak veľmi chýba…
Ak sa však k nemu vrátime… svet sa stane ešte krajším miestom pre život. Pre nás všetkých…
S láskou, Lucia.
