Pristála som. Vďaka Bohu! Žalúdok mi ešte hodnú chvíľu plával na vode… „Ten pilot, asi dnes nemal svoj deň“, vzdychla som si, a mala som chuť pobozkať zem, ako sa to robí v dobrodružných filmoch. Mierne „pokakaná“, som vyšla z letiskovej haly v Ženeve.
Misia bola vopred naplánovaná. Nájsť milovaného Freddieho. „Bude to výzva pre blondínu, ktorá sa vie stratiť aj v Nitre na pešej zóne… No keď už som tu, musím to dať…“
Ale pekne od začiatku…
Keď som si pozrela v kine 5x film Bohemian Rhapsody, netušila som, ako mi to postaví život hore nohami. Nebudem detailne opisovať, ako som v kine hulákala na „celé ústa“ Queenovské songy a utierala si špirálu zo zaslzených očí do mikiny Hollister, ktorá sa potom už nedala vyprať.
Navyše, tie pohľady ľudí, keď som vychádzala z kina – si asi viete predstaviť… 😀 .To je však len nepodstatný detail súvisiaci so začiatkom tejto story, ktorá mi vlastne kompletne zmenila život…
Každého to čaká a mňa to dostihlo TERAZ. Bilancovanie a rozhodovanie sa, ako ďalej. Takmer 20 rokov v médiách zanechalo svoje „následky“. Od rebela som sa posunula k tvrdej spravodajskej robote a zaklincovala to prácou v motivačnej sfére. Na oko rozdielne veci, však vytvorili zaujímavú mozaiku.
Život sa vie občas s nami pekne pohrať. Hádže nás to z jednej strany na druhú, až kým (nadnesene povedané) nevyvrátime obsah svojho žalúdka a… konečne sa môžeme, o niečo ľahší – posunúť – o krok ďalej. 🙂
„Prosím Vás, ako sa dostanem do Montreux?“… všade naokolo znie francúzština. Nakoniec však nasadnem na vlak zo Ženevy, stihnem kúpiť kyticu žlto-červených ruží a smerujem za Freddiem.
Ako tak pozerám von oknom, uvedomím si, že vlastne „Neviem KTO SOM.“ Keď sa ma niekto opýta, kto som a čomu sa venujem, tak koktám a hľadám tie správne slová…
Na hrudi cítim zvláštny pocit. „Mala by som si to v sebe raz a navždy ujasniť….“
Vystupujem na stanici v Montreux. Najradšej by som padla na kolená. Toľká krása! Ako tak pozerám na hory, na ktorých vrcholkoch je biela perina, zazriem HO! Merala som sem tisíce kilometrov, aby som mu položila kvety na jeho oficiálny, celosvetovo uznávaný pamätník. Tlačia sa mi slzy do očí.
Otec mi síce pred cestou povedal: „Že mi preplo“, ale ja sa cítim neskutočne naplnená šťastím. Ťažko sa to opisuje. Je to niečo, ako orgazmus v duši.
Prichádzam k soche, ktorá so zvihnutou pravou rukou ukazuje svoju legendárnosť a nekonečnosť nad Ženevským jazerom.
Sadnem si, pozerám na celú tú okolitú krásu a plačem od šťastia. A v tom, sa mi v duši opäť vynára otázka. „Kto vlastne SOM?“ Copywriter, kreatívec, novinár, ktorý pracuje s psychológiou predaja, reportérka…. „Sakra … KTO vlastne som?!“ Zviera mnou zasa ten sprostý pocit.
Opriem sa Freddieho a v tom… akoby som dostala poriadnu „j..u po hlave“!
„Neškatuľkuj sa! Môžeš byť niečo vlastné, v čom sa cítiš naozaj ako sebaistá osobnosť.“
Predýchavam. Cítim sa ako blázon. To čo mi prešlo práve hlavou!? A prečo? Opierajúc sa o legendu, mi to zrazu dopne. Veď vlastne ja, som niekto, kto dokáže predať podstatu – cez ľudskosť. Ja nie som novinár, ja nie som marketér, ja nepíšem články a nerobím reportáže na objednávku. Ja dokážem predať ľudské príbehy a firemné značky svetu! Ale nie formou, ako to robí Vilo Rozboril…. ale vlastnou!
Som vlastne predajca príbehov. Som niekto, kto pomáha dostávať na svetlo sveta to silné, čo v ľudoch a vo firmách je.
Som Lucia Ďuračová – STORYSELLER – A tvorím „Príbehy, ktoré predávajú!“
Hurikán myšlienok zastaví až dážď. Sedím pri soche Mercuryho, pozerám viac – menej do blba, a prichádzam na to, KTO VLASTNE SOM.
Som STORYSELLER!
