6:30. Sobota. Budík vyzváňa tú najsladšiu pieseň. Už pri počúvaní prvých tónov môjho Huawei zvonenia ho mám chuť tresknúť o stenu. Ovládnem sa. Nádych, výdych. „Musím to debilné zvonenie ešte dnes zmeniť,“ poviem si vduchu a trielim do kúpeľne.
Vlasy na hlave mi stoja ako akési antény. Verím, že keby som si ich tak nechala, privolám najbližšiu vesmírnu stanicu UFO a zapíšem sa do dejín. Vezmem do ruky žehličku na vlasy, do druhej zubnú kefku a snažím sa robiť všetko naraz. Dnešné heslo dňa znie: Hlavne efektívne. Je síce sobota, ale mňa čaká pravdepodobne náročný pracovný deň.
Za 20 minút urobím zo seba človeka, hodím na seba hrubočiznú červenú vetrovku až po členky a vyrážam na výrobu do terénu. Dnes to má byť „tenkrát poprvé“. Točenie na Slovakia Ringu – motorkárske preteky – finálne jazdy.
Nie som vo svojej koži, ženy to tak v niektoré dni mávajú. Práve vtedy, keď to najmenej čakajú, zaklope na dvere „teta 28 cyklus“. A tak, hodím do seba ružovú tabletku proti bolesti, ktorej sa vždy tvrdošijne vyhýbam, a vyrážam.
Po hodine a pol som na mieste. Všade počuť rýchle stroje. V diaľke vidím hostesky, ktoré sa pýšia vypracovanými brušnými svalmi a obtiahnutým oblečením. Až vtedy si začínam uvedomovať, že tu niečo nehrá. Oni majú na sebe krátke rukávy a legíny a ja sa sem „šmochtlám“ v zimnej bunde, zababušená tak, že by ma nespoznali asi ani vlastní rodičia.
„Nevadí, včera tu bola zima, veď mi to povedal Michal do telefónu… takže budem dúfať, že zima bude a hotovo,“poviem si v myšlienkach a smerujem do stajne našej dnešnej hviezdy na točenie reportážneho filmu – Michala.
Cítim sa tak trochu ako Alica v krajine zázrakov. Všade hluk, zvuky motorky, spálený vzduch, jazdci, akčnosť. Keďže som profesionálka, pustím sa do výroby s plným nasadením. Som spokojná. Dávam do toho všetko. V hlave si skladám mozaiku scenára a teším sa na výsledný produkt.
Keď sa Michal zakokce, zaspievame si spoločne „Žijeme len raz práve tu a práve teraz,“ a pokračujeme. Milujem svoju prácu. Hlavne keď vidím, ako sa mi človek, ktorý nemá skúsenosti pred kamerou, postupne transformuje z uzlíka nervov na niekoho, kto si to skutočne užíva. Je to známka toho, že svoju prácu s tímom, robíme skutočne dobre.
Počas točenia si uvedomujem, ako trápne asi musím pred všetkými tými ľuďmi vyzerať. Na dráhu páli slnko, všetci okolo mňa vyťahujú slnečné okuliare a chytajú bronz z posledných lúčov jesenného slnka. Iba ja sa tam potím v červenej vetrovke po členky. Dole si ju však dať nemôžem. Prečo? Lebo zisťujem, že som si poď ňu dala bez rozmyslu len dlhý bavlnený sveter, ktorý má asi tak vek polovice môjho života a aby toho nebolo málo – ráno som si v tom zhone zabudla dať podprsenku…
A tak sa potím vo vlastnej šťave. Po pár hodinách prichádza vrchol dňa. Preteky. Náš respondent Michal nasadá na motorku, my mu poprajeme veľa šťastia a on vyráža na dráhu k ostatným jazdcom. Ešte však stihne na mňa zakričať: “Nemám tu hostesku, prosím ťa vezmi ten ružový dáždnik a poď na dráhu.“ Nechápavo pokrútim hlavou a pomaly dávam zo seba dole hrubočiznú vetrovku. „Veď tu ma teraz nik neuvidí, všetci budú pozerať pri dráhe preteky,“ hovorím si.
Michal však na mňa naliehavo máva a jeho kolega mi podáva do ruky ružový dáždnik. „Utekaj, prosím ťa, lebo to nestihneš!,“ kričí na mňa.
A tak, v mojom bavlnenom svetríku nad kolená, bez podprsenky, celá upotená – letím na štartovaciu dráhu. Sledujem, načo vlastne ten šialený dáždnik je. Vidím, že sexi hostesky ho držia nad sebou a pri nich sú pripravení jazdci na štart. A tak utekám za Michalom, rozprestieram jeho ružový dáždnik a držím „ako hluchý dvere“. Držím minútu, dve… a Michal sa začne šialene potiť. Vtom ku mne priskočí kolega a do ucha mi pošepká: „Ten dáždnik máš držať nad ním a nie nad sebou!“
Nenápadne presúvam dáždnik nad neho. Okolo kráčajú hostesky, ako by ich jedna mater mala, obzerajú si ma ako zjav – a ja si v tej chvíli uvedomím, že tam stojím vo svojom starom bavlnenom svetri, bez podprsenky…..
Ale asi to tak malo byť. Michal nám vyhral, skončilo sa to striekaním šampanského a my sme sa s kolegami vracali z výroby síce až večer, ale s úžasným pocitom dobre vykonanej práce.
Všetko je tenkrát poprvé a nemusí to byť hneď dokonalé. Rovnako, ako moja prvá skúsenosť s ružovým dáždnikom, pretekárskou dráhou a outfitom hodným ocenenia „Módnej polície“.
Práve situácie, za ktorými sa časom ohliadneme a prinášajú nám úsmev (niekedy až rehot na tvári), sú tie najkrajšie. A tak, keď sa na to pozerám takto, spätne… som vlastne neskutočne rada – za tú červenú vetrovku, bavlnený svetrík a ružový dáždnik. Nemenila by som to. Pretože, ak by som si vtedy obliekla niečo iné, nič z tohto by sa nestalo.
Preto, buďme vďační aj za tie nemotorné, neokrôchané momenty, pretože sú skvelým korením nášho života.
