20 dní dobrovoľnej izolácie. Samota. Len ja a 4 steny.
Beznádej. Hnev. Smútok. Plač. Tým všetkým som si stihla prejsť za tých 480 hodín samoty. Spracovala som to. Bolelo to, priznávam. Človek zrazu musí nahliadnuť hlboko do svojej duše. Už sa nedá na nič hrať.
Ponoríš sa do svojej minulosti. Prechádzaš všetky svoje rozhodnutia.„Čo by sa stalo ak by som to vtedy urobila inak…“. Premýšľam v duchu. Nič si nevy čítam. Pretože vďaka tomu, čím som si prešla a ako som konala vtedy… som dnes, kým som.
Ublížila som a bolo mi ublížené. Misky váh sa vždy vyrovnajú. Či to chceme, alebo nie. Žeby karma? Teraz tu sedím a premýšľam nad svojim životom.
26.3.2020. Deň, kedy som sa po 20-tich dňoch – nadýchla čerstvého vzduchu. Aj keď – len cez rúško. Moje kroky ma viedli k neďalekému malému parčíku. Keď som do neho vstúpila, oči mi zaplavili slzy. Kúsok prírody na dosah…
A tak pozerám pred seba a pomalými krokmi prichádzam k nemu. K mohutnému stromu, ktorý tróni nad starým mestským parkom. Vypína sa vysoko k nebu. Objímem ho a preciťujem každý nádych a výdych. Len ja a ON. V tom počujem šuchot. Obzriem sa. Za mnou, v tráve sedí veverička. Pozerá sa na mňa tak uprene. Usmievam sa, hoc cez rúško…
Prihováram sa jej a ďakujem, že ma poctila svojou návštevou. Aj keď vlastne… návšteva som tu v konečnom dôsledku ja…
Pozeráme sa na seba, niekoľko dlhých minút – ktoré mi však prídu ako večnosť. „Ďakujem Ti Bože. Pozerám hore k nebu a moje telo a srdce zalieva šťastie a pokoj.“
Moje kroky spomalili. Dávam pozor, aby som neublížila životu, ktorý rastie pod mojimi nohami. Drobné kvietky vykúkajú z trávy. Jar preberá svoje žezlo a ja si uvedomujem, akí sme my, ľudia malí.
Korona vírus nám zmenil životy, ale na „Pani Jar“ sa nechytá. Tá ide podľa svojho plánu. Lístky jari pučia a v tráve sa objavujú farby a vône, ktoré požehnala svojim panovníckym žezlom.
Je čas návratu.
Kráčam pomaly a preciťujem každý svoj krok… až k dverám svojho bytu.
Každý rok objavujem rôzne kontinenty sveta. Spoznávam iné krajiny, ľudí… a žijem život dobrodruha. No dnes… ostávam vo svojom rodnom meste. Všímam si ho, ako nikdy predtým. Jeho dary.
Budím sa a zaspávam s vďakou na perách. Usmievam sa viac, ako kedykoľvek predtým. Pretože každý jeden deň je darom a nič nie je samozrejmosť….
S láskou, Lucia 🙂
