Nepomohla som jej. Staršia, slepá žena, hľadajúca pomoc. „Deti, môžete mi pomôcť prejsť cez cestu?” Počujem to, ako by to bolo včera. Stála tam tak sama, na okraji cesty, len s bielou palicou. A my sme hádzali po sebe loptami a hračkami pri neďalekom pieskovisku. Džavot detí vtedy vyhral nad prosbou o pomoc.
Slepá žena nakoniec prešla cez cestu sama. Keď som si v ten večer líhala do postele a zatvorila oči, opäť som ju videla. Objavila sa mi v myšlienkach. Slepá žena v červenom tričku a úsmevom na tvári, ktorá však musela prejsť cez cestu sama. Bez pomoci.
V ten večer som si uvedomila, že sa vo mne niečo zlomilo. V mysli mi neustále vyskakovali neutíchajúce myšlienky: „Prečo sme jej vtedy nepomohli. Bol to strach? Alebo to bolo niečo iné? Prečo som sa nezachovala inak, ako tí ostatní? Prečo? Prečo?”
Priznávam, v ten deň som pochybila. Ako človek. A tento pocit vo mne pretrvával ešte dlhé roky. Bola som vtedy síce násťročná, ale to neospravedlňuje toto ľudské zlyhanie.
Na hendikepovaných som odvtedy začala nahliadať akosi inak. Ešte aj po rokoch som sa pristavila pri tom, ako pozerám vôkol seba a hľadám človeka, ktorý by potreboval moju pomoc.
Raz sa mi stalo, že som utekala za jednou slepou ženou a silou mocou som sa jej snažila pomôcť. Bola som prekvapená, že pomoc odmietla. Cítila som sa mizerne.
„Kde robím chybu? Pýtala som sa samej seba. A ako odčiním to hlúpe gesto z mojej mladosti?”
Ako to už v živote chodí, ten správny učiteľ sa nájde, ak je žiak skutočne pripravený. Možno aj preto Vám dnes mám priniesť exkluzívny rozhovor s Darinkou Pšenákovou a Katkou Kubišovou z Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy. Pretože nič nie je náhoda. A možno som mala zažiť pocit zlyhania v detstve práve preto, aby som v dospelosti pomohla šíriť osvetu aj v tejto oblasti.
Zatvor oči a vykroč…
Zatvorte si teraz oči. A skúste prejsť kúsok bez toho, aby ste ich otvorili. Cítite tú neistotu v chôdzi? Mávate rukami hore, dolu, aby ste do niečoho nezakopli a nespadli? A teraz si predstavte, že niektorí z nás musia takto žiť neustále. 24 hodín / 7 dní v týždni. Ak však čítate tieto riadky, patríte k tým, ktorí dostali dar zraku s nevyčísliteľnou hodnotou. Aj preto by sme mali pomáhať tým, ktorí tento dar nemajú. Ale ako to urobiť čo najlepšie?
Labku na to! Pomôž nám.
Predstavte si hovoriaceho psa, ktorý Vás naučí, ako sa správať k nemu, aj k jeho nevidiacemu pánovi. Ako hovorí stará múdrosť, je lepšie raz vidieť, ako 100x počuť.
Nasledujúce videá majú cca 30 sekúnd. Sú nielen poučné, ale vyčarujú Vám aj úsmev na tvári. Tak poďme na to:
[ytp]https://www.youtube.com/watch?v=5SqY99ooQHE&fbclid[/ytp]
[ytp]https://www.youtube.com/watch?v=wVVRyY-gREM&fbclid=IwAR34erAjLHrUnWnw8JXEnkLENYui4XbB1qcYh9SPZ0DMAHS7-jch93ID5Yg[/ytp]
[ytp]https://www.youtube.com/watch?v=Z5YrF4nWlfY&fbclid=IwAR1gJPQAjdVmQdyP7zsnrEr4Zjzf9m_FrH4GkMYMeDpR5T950SMYhDBML0Y[/ytp]
[ytp]https://www.youtube.com/watch?v=kMidT_jmRxc&fbclid=IwAR0YGNPRBAZwIyEorKOuvcxV7RUMqIsIwoQiXZ_aIUjGBtrDD-9Gn3seCZ0[/ytp]
Základné pravidlo pomoci: SPÝTAJ SA!
Nevidiaci sú rovnako jedinečné osobnosti ako my všetci. Majú len hendikep. Zatiaľ čo my vidíme svet hýriaci farbami, oni ho majú ponorení do tmy. Majú svoje sny, strachy, aj obavy. Ako každý jeden z nás.
Je vítané, ak im chceme pomôcť. Nemali by sme však za nich rozhodovať. Vždy sa preto najskôr spýtame, či človek pomoc potrebuje, a ak áno, akým konkrétnym spôsobom.
TAKTO NIE!
Pamätajme: 2xN! Netlačiť a neťahať! Zatvorte si teraz oči a predstavte si, že Vás niekto cudzí niekam tlačí a ťahá. Dosť stresujúce, však?
Toto zvládneš! Základná technika pomoci
Vodiaci pes a nevidiaci človek majú medzi sebou akési magické puto. Tvoria neoddeliteľnú dvojku. Takýto špeciálne trénovaný psík dokáže vyhodnocovať situácie a prvoradá je pre neho bezpečnosť svojho majiteľa. Občas sa však stane, že táto zohratá dvojka potrebuje aj našu pomoc. Práve vo videách ste mohli vidieť, ktoré situácie vedia byť pre nich skutočný oriešok na rozlúsknutie:
– Pri priechodoch pre chodcov, prechod na druhú stranu cesty: Vodiaci pes nerozhoduje, kedy má so svojím človečím pánom prejsť cez cestu. Privedie svojho pána na okraj cesty alebo k semaforu. Následne je na človeku, aby dokázal na druhú stranu prejsť.
„Základom je opýtať sa nevidiaceho, ako mu môžeme pomôcť. Tým zdatnejším postačí, ak im poviete kedy je bezpečný čas na prejdenie cez cestu – technicky to už zvládne dvojica sama. Niektorí nevidiaci bez vodiaceho psa však možno privítajú aj prevedenie cez cestu, kedy sa Vás chytia za rameno a lakeť a nasledujú Vás na druhú stranu cesty,“ vysvetľuje Katka.
– Na zastávkach verejnej dopravy: Podobná situácia sa stáva napríklad na zastávke autobusov, či inej verejnej dopravy. Práve na týchto miestach vieme pomôcť tak, že človeku povieme, aké číslo linky prišlo. Zároveň sa spýtame, či človek potrebuje pomoc pri nastupovaní.
– Pokiaľ je v ceste neočakávaná prekážka: Pokiaľ je na chodníku postavené lešenie, alebo iná nečakaná prekážka, je dôležité nevidiacemu ozrejmiť situáciu. “Postavili Vám sem lešenie, pomôžem Vám nejako?” Niektorí pomoc vítajú, iní to zvládnu so svojím psím parťákom sami. Vždy je však lepšie sa človeka spýtať, či našu pomoc potrebuje.
HAF! Prosím, nechaj ma pracovať.
Však nemáte radi, ak Vás niekto vyruší pri práci? Presne takto to berie aj vodiaci pes. Nevyrušujte ho. Vždy je totiž maximálne sústredený pre pomoc svojmu majiteľovi. Ak pomáhame nevidiacemu, komunikujeme s ním. Psíka neriešime. Neťaháme ho, neberieme preč, nedávame mu rožok s paštétou, ktorý sme objavili na spodku vaku, alebo kabelky… 🙂
Zoznámte sa s Jorikom!
Celosvetovo je až 70% vodiacich psov labradorských retríverov, ktoré sú špeciálne šľachtené. Vyznačujú sa nižším temperamentom, sú učenlivé a veľmi kontaktné.
Jedným z nich je aj Jorik. Sedemmesačný psík z účelového chovu Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy.
Jeho vychovávateľka Darinka bola kedysi poriadne rozcestovaná. Síce v kútiku duše túžila po psovi, no vo sne by jej nenapadlo, že sa stane vychovávateľkou budúcich vodiacich psov.
Viete si prestaviť, že Vám dajú 7 týždňového psíka? Krásne, malé nezbedné klbko. Okamžite vzniká medzi Vami silné puto. Ste pri jeho prvých úspechoch, učíte ho, aby neničil veci, aby Vám vedel priniesť kľúče, alebo nejakú hračku.
Prebdené noci, keď nemôže spať, hodiny venované štvornohému klbku, ktoré spáva pri Vašej posteli a sprevádza Vás na každom kroku. Jednoducho sa pre neho stávate mamou v ľudskej koži.
Učíte ho chodiť na vôdzke, základným povelom, hráte s ním hry, aby dokázal udržať pozornosť. Beriete ho do práce, autobusu, k vode, na dovolenky, na poštu. Jednoducho všade. Učíte ho reagovať na kritické situácie. Ukazujete mu náš ľudský svet a učíte ho v ňom žiť. Presne toto je úlohou Darinky (dobrovoľníčky), ktorá žije so psíkom 24/7.
„Snažím sa, aby mal skutočne radostné a šťastné detstvo, pretože v dospelosti ho čaká náročná práca a zodpovednosť. Pomoc nám ľuďom. Prežívam s ním radosti, prežívam s ním boliestky. Ale neučím ho iba ja. Vlastne aj psík učí mňa – skutočne žiť. Tešiť sa z prítomných okamihov a radovať sa ako malé dieťa. Je to neopísateľne silný vzťah medzi človekom a zvieraťom.”
Ako však čas plynie, zhruba po roku sa Darinka musí so psíkom rozlúčiť. Tak tomu bude aj s Jorikom.
Aj Jorik sa bude musieť posunúť vo svojom živote o stupienok vyššie. Čakajú ho špeciálne hodnotenia, kde sa ukáže, či psík poputuje do rúk trénera a špeciálneho 6-8 mesačného tréningu, kde nadobudne zručnosti potrebné pre svoju prácu a schopnosť sám sa rozhodovať, a ak treba, preberať zodpovednosť. Keď to zvládne, dostane sa konečne k svojmu novému nevidiacemu majiteľovi.
Darinka priznáva, že odovzdať psíka, s ktorým žila rok, nie je pre ňu ľahké. Vie však, že každý psík, ktorý jej prešiel rukami (Jorik je už 9), mal vo svojom živote poslanie. A tak sa raduje, že aj ona môže takýmto spôsobom pomôcť niekomu, kto pomoc a podporu potrebuje.
Čo sa stane so psíkom, ktorý sa nedostane k trénerovi?
Ak psík z nejakého dôvodu (zdravotný, povahový) neprejde do výcviku k trénerovi, jeho púť pomoci pokračuje. Môže sa dostať k ľuďom ktorí sa venujú napríklad canisterapii, alebo do rodín, kde deti trpia ADHD syndrómom. Dobrou správou je, že takéto psíky vedia zúročiť svoju povahu napríklad aj v rodinách s deťmi s autistickou poruchou spektra. Je skvelou správou, že aj vďaka Výcvikovej škole pre vodiace a asistenčné psy v Bratislave sa plánujú rozšíriť služby pomoci pre takéto rodiny.
Výzva k akcii: Chcem podporiť psíkov a nevidiacich!
Virtuálna adopcia: Adoptujte si šteniatko virtuálne! Prispievajte na jeho výchovu, buďte informovaní o tom, ako sa mu darí. Navyše získate o svojom dobrom skutku aj certifikát, darčeky, a budete doslova vtiahnutí do deja života budúceho asistenčného psíka. Viete sa s ním aj stretnúť na živých akciách Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy.
Zapojte sa do programu VÝCHOVA: Zapojte sa do dobrovoľníckeho programu Výchova a pomáhajte tak, ako Darinka. Vychovávajte psieho pomocníka a spoločníka pre človeka so zdravotným postihnutím. Viac informácií nájdete na www.vodiacipes.sk.
Hračky, pelechy: Psíky s poslaním sa radi hrajú. Potešíte ich hračkami, pelechmi, či plachtami. Ak chcete pomôcť krmivom, je potrebné sa vopred informovať, na aké krmivo sú psíky nastavené.
Poukázanie 2% z daní Výcvikovej škole pre vodiace a asistenčné psy
Bodka na záver: Zviera si Ťa nájde.
Milujem dobré konce. A tak by som tento článok ukončila tým, že nič nie je náhoda. Aj keď občas môžeme mať pocit, že veci sa dejú len tak…
Láska na prvý pohľad môže vzniknúť nielen medzi ľuďmi, ale aj človekom a psom. Tak to býva aj medzi nevidiacim a vodiacim psíkom. Ich puto býva silné od začiatku a neustále sa prehlbuje.
Výcviková škola pre vodiace a asistenčné psy úzko spolupracuje s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Zisťujú požiadavky a potreby hendikepovaného klienta a snažia sa mu pomôcť aj pri výbere psíka.
Posledné slovo má však príroda. A ten správny psík a človek… sa vždy nájdu. (V tomto prípade) Nie síce na pohľad, ale o to silnejšie – srdcom. Pretože láska medzi psom a človekom… býva večná.
Ďakujem za rozhovor, Katka a Darinka.
S úctou, Lucia
